Divadelný súbor oProti, pôsobiaci
v Senici od roku 2003, založili vtedajšie absolventky bábkoherectva na VŠMU v Bratislave.
Daniela Cádrová, jedna zo zakladateliek súboru, sa po skúsenosti s réžiou Črepín
lekna rozhodla pod svojou taktovkou oživiť aj tento text. Do inscenácie angažovala
dve mladé herečky, Mirku Pavlíkovú a Báru Kocmánkovú. Obe na scéne predstavujú rôzne
polohy svojich postáv, no dokonca aj rôzne postavy. Naznačujú štádiá partnerstva
medzi mužom a ženou, ale aj vzťah dcéry a jej rodičov.
Na znázornenie prechodov medzi
výstupmi využíva režisérka možnosti svetla. Tak sa partnerská hádka zmenou osvetlenia,
no v neustálom návale slov, plynule mení na konflikt dcéry s otcom alkoholikom.
Podobné dôvtipné riešenia režisérka využíva viackrát, no vždy s dostatočným ohľadom
na diváka, ktorý by sa inak mohol v bludisku tirád stratiť.
Podobný text vyžaduje aj variabilný
priestor, ktorý by zbytočne nepútal divákovu pozornosť a neodkazoval na konkrétne
miesto. Daniela Cádrová hru umiestnila na bielu plochu, po celom obvode obstavanú
provizórnym hľadiskom. Dominantou je iba jedna kartónová škatuľa, z ktorej v úvode
vychádza Mirka Pavlíková, vyslovujúca svoj zúfalý monológ nad stiesnenosťou priestoru,
v ktorom sa pohybuje. Škatuľa sa na scéne ešte niekoľkokrát funkčne zapája do javiskového
diania, či už ako symbol skľúčenosti, alebo úniku pred realitou. Často sa stáva
útočiskom postáv, pretože sa v nej síce ťažko dýcha, no omnoho ľahšie žije. Na zemi
sú ďalej rozhádzané vajíčka a kamene. Vajíčka, ako symbol dohárajúceho manželstva,
kedy spoločné stolovanie je už iba romantickou spomienkou, a kamene, ktorých buchot
o dlážku slúži na uvoľňovanie tenzie postáv. Podobne jednoduché a skôr funkčné sú
kostýmy, zladené v kontrastnej čiernej farbe a prispôsobené na dynamický pohyb herečiek.
